HISTÓRIA

Úvod HISTÓRIA

Zoznámte sa s levočskou históriou lyžovania

Športové lyžovanie malo oddávna v Levoči bohatú históriu. Spočiatku mali lyže uplatnenie len ako technická pomôcka pri pohybe v horách. Vo vojenských posádkach v Levoči, Kežmarku a Spišskej Novej Vsi sa začali lyže objavovať do roku 1876 zásluhou husárskeho kapitána Kamila Lerscha, rodáka zo Spišskej Belej. Prvá oficiálna zmienka o lyžovaní v Levoči sa datuje od roku 1891. Vtedy miestny grafik Matirkó doviezol k nám prvé lyže z Nórska. Predvádzal ich na námestí za veľkej účasti miestneho obyvateľstva.

Na prelome 19. a 20. storočia sa už začali lyže používať aj na rekreačné a neskôr už aj na športové účely. Organizovali sa rôzne kurzy a lyžiarske preteky. Spočiatku boli hlavne vo Vysokých a Nízkych Tatrách, v Kremnických vrchoch a v okolí Košíc. Rozmach lyžovania podnietil vznik lyžiarskych organizácií a vydávanie lyžiarskej literatúry. V roku 1913 založili v Spišskej Novej Vsi „Lyžiarsku sekciu Uhorského Karpatského spolku“, prvý samostatný organizačný útvar lyžovania na Slovensku. O rok vydal novovešťan Aladár Marcsek prvého lyžiarskeho sprievodcu po okolí Spišskej Novej Vsi. V roku 1922 založili opäť v Spišskej Novej Vsi ďalší samostatný lyžiarsky spolok – „Klub tatranských lyžiarov“, do ktorého sa prihlásili už aj lyžiari z Levoče.

Z viacerých kurzov z tohto obdobia spomeniem aspoň lyžiarsky kurz, ktorý sa konal od 22. decembra 1917 do 6. januára 1918 v Kremnici pre profesorov škôl. Zúčastnilo sa ho 28 stredoškolských profesorov a 6 technických vedúcich. Bol medzi nimi už aj Levočan Samuel Škrovina.

Okolie Levoče ponúkalo milovníkom lyžovania dobré možnosti. Vďaka lyžiam lákali kopce v Levočských vrchoch už aj v zime čoraz viac milovníkov tohto zimného športu. Levočská sekcia Uhorského karpatského spolku založená v roku 1896 vybudovala na Daniháze prvú turistickú chatu.

V roku 1911 vybudovali chatu v Rúrovej (Rohrgrund). Obe v zimnom období využívali aj lyžiari.

Neskôr s výstavbou prvej chaty „Pod Javorinou“ v roku 1932 nastali v tejto oblasti aj pre Levočanov nové možnosti. Na lúke Dvorčanka pod chatou sa pravidelne konali lyžiarske preteky. Keď sa v roku 1947 vybudoval za chatou aj skokanský mostík nastal obrat aj v tomto lyžiarskom športe.

 

 

Najväčší rozmach lyžovania v Levoči nastal pri budovaní strediska zimných športov Javorinka, dnes známejšie ako Vinná (pamätník spadnutého lietadla počas 2. svetovej vojny, či chata Vinná).

Na Javorinke už počas 1.Československej republiky bola postavená  chata, ktorá pri vynikajúcich snehových podmienkach, ktoré Javorinka každoročne mala, pre veľký počet záujemcov vonkoncom nepostačovala. Veľký záujem o využívanie chaty bol hlavne počas víkendov a sviatkov. Po roku 1945 sa vedľa starej chaty začala budovať nová. Bolo zistené, že snehové podmienky na Javorinke sú najlepšie z celého regiónu, sneh sa tam udrží najviac a okolie Javorinky je na bežecké a zjazdové lyžovanie ideálne. A tak na Javorinke sa začalo vytvárať nové komplexne lyžiarske stredisko.  Vedľa starej chaty bola postavená nová chata a so starou bola spojená jedálňou. Slávnostne otvorenie novej chaty bolo 30. Augusta 1947.

Stredisku chýbal už len skokansky mostík. I tento zámer Javorinky, ako strediska zimných športov sa rýchlo zrealizoval. Vykonal sa čiastočný výrub lesa pre nájazd na novovybudovaný drevený skokanský mostík. V tomto stredisku sa veľmi často konali rôzne lyžiarske preteky v rôznych kategóriách aj celoslovenského charakteru. Najčastejšie to boli preteky v behu na lyžiach nad 10 km. Najznámejším pretekom v behu na lyžiach na Javorinke bola Levočská 50ka. Trať viedla okolo chaty Gehuľa (dnes  Krížový vrch) smerom na Javorinku. Na týchto pretekov sa zúčastňovali vynikajúci slovensky lyžiari, akými v minulosti boli: bratia Krajňákovci, bratia Šoltýsovci, ale aj lyžiari z Vysokých Tatier, Prešova, Košíc, Kremnice.

Dlhoročnými organizátormi týchto pretekov boli riaditeľ banky Alexander Škarvan, vedúci polesia Kirchmayer, notár Magyar, lekár Juraj Havlík, a mestský úradník Pračko. Novovzniknuté stredisko zimných športov Javorinka existovala len do roku 1952. Po viacerých predchádzajúcich oznámeniach bol v tom roku cely areál začlenený do vojenského pásma Javorina a Javorinka ako stredisko zimných športov bolo zrušené. S Javorinkou sa veľmi ťažko lúčila mladá a stredná generácia. Veď tam na budovanie strediska zimných športov zanechala obľúbené- chaty, bežecké trate a skokanský mostík, na ktorých boli odpracované tisíce hodín bezplatne. Mládež sa naučila výborne lyžovať a získala krásne spomienky na chvíle tam prežité.

 

 

 

Zriadením vojenského obvodu Javorina stratila Levoča na tu dobu špičkové stredisko zimných športov a táto strata poznačila ďalšie 50 ročné existovanie lyžovania v Levoči. Aj dnes skoro 60 rokov po zániku Javorinky nemá Levoča také komplexne stredisko zimných športov, aká bola do roku 1952 Javorinka.

V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch patrili medzi priekopníkov levočského lyžovania hlavne: Anton Mihalič, bratia Štefan, Valent a Ján Heimschildovci, súrodenci Juraj, Ladislav a Milka Rychvalskovci a Otto Bartsch. Neskôr sa medzi nich hlavne v skokanských disciplínach pripojili Jozef Ondruš a Rudolf Novaček. Hlavným iniciátorom a nadšencom povojnového lyžovania v Levoči bol Anton Mihalič. Učiteľ telesnej výchovy mal blízky vzťah k lyžovaniu. Narodil sa 9. mája 1921 v Levoči. Po získaní pedagogického vzdelania v Spišskej Novej Vsi pôsobil ako učiteľ, postupne na meštianskej škole na Námestí Št. Kluberta, neskôr v levočskom dome pionierov a mládeže ako riaditeľ, nakoniec na SZŠ.

Okrem telesnej a brannej výchovy vyučoval aj výtvarnú výchovu. Viedol svojich žiakov k láske k prírode, turistike a hlavne k lyžovaniu. Vychoval mnoho študentov, ktorí pokračovali v jeho šľapajach. Po zastavení výstavby chaty pod Mariánskou horou, ktorá bola súčasťou jeho investičného zámeru v Rohrgrunde, sa prestal v lyžovaní angažovať. Potom ho bolo často vídať v Levočskej doline, Pod Hrbami a v Slovenskom raji, čo bolo jeho ďalšie obľúbené miesto. Anton Mihalič zomrel 20. mája 1984. Pochovaný je na levočskom cintoríne.

Keď už spomíname Rehrgrund treba povedať, že v roku 1948 tu bol vybudovaný z iniciatívy levočských lyžiarov skokanský lyžiarsky mostík. Dosahovali sa na ňom skoky dlhé do 30 metrov. Počas lyžiarskych pretekov, ktoré sa tu pravidelne konali, bola návštevnosť aj niekoľko sto ľudí. Medzi najlepších lyžiarov skokanov v tomto období patrili Oto Bartsch, bratia Štefan, Valent a Ján Heimschildovci, bratia Juraj a Ladislav Richvalskí, ale i ďalší.

Z priekopníkov levočského lyžovania žije ešte v Levoči Jozef Ondruš. Otto Bartsch žije v južnom Nemecku, súrodenci Rychvalskovci striedavo na Slovensku a vo Švajčiarsku.

 

 

 

Prvým známym výrobcom lyží na Slovensku bol majster Ján Strižka z Liptovského sv. Mikuláša.

Neskôr vyrábali lyže na Slovensku viacerí remeselníci. Z levočských možno spomenúť stolára Michala Sanitrika, ktorý ešte po 2. svetovej vojne vyrábal lyže pre svojich príbuzných. Doposiaľ sa z nich zachovalo niekoľko párov, ktoré majú odložené príbuzní na pamiatku. Jeden pár je aj v reštaurácii na Kováčovej vile.

Michal Sanitrik sa narodil 9. septembra 1909 v Levoči. U stolárskych majstrov Faixa a Cehulu sa vyučil za stolára. Tomuto remeslu sa venoval celý život. Dielňu mal na Mäsiarskej ulici č. 12. Lyže vyrábal z jaseňového dreva, ktoré tepelne opracovával. Okrem lyží vyrobil aj niekoľko detských saní. Okrem stolárstva sa venoval aj poľovníctvu, včelárstvu a bol dobrovoľným členom hasičského zboru. Zomrel v roku 1986.

Okrem skokov na lyžiach treba spomenúť aj bežecké lyžovanie. Pre dnešnú generáciu a súčasnú dobu vyznie nepochopiteľne, že lyžiarske bežecké preteky, ktoré sa v Levoči pravidelne organizovali, mali štart a cieľ na terajšom námestí Štefana Kluberta v parku pred ZŠI pre nevidiacich, alebo priamo pred župným domom, pred terajšou sochou Ľudovíta Štúra.

Na tomto mieste sa žiada spomenúť, že aj do lyžovania nepriaznivo zasiahlo vytvorenie vojenského obvodu Javorina a zastavenie výstavby chaty „Pod Mariánskou horou“.

Po zastavení výstavby chaty pod Mariánskou horou v 50 rokoch 20 storočia, turistika a lyžovanie v Levoči stagnovali. Stagnácia trvala do roku 1964. V tomto roku vedenie mesta pochopilo podstatu turistiky z pohľadu cestovného ruchu a jej významu ako jeden zo zdrojov príjmov pre mesto. Ako náhradu za asanované turistické objekty na Javorinke a taktiež ako náhradu za zastavenú stavbu chaty pod Mariánskou horou poskytlo pre TJ Slovan, odbor turistiky lokalitu Kováčovej vily. Týmto sa tu začala výstavba stravovacích, ubytovacích a športovo rekreačných zariadení. Spomenúť je potrebné hlavne lyžiarsky vlek VL 1000 na Mariánsku horu a výstavbu vodnej nádrže. Väčšia popularita lyžovania nastala až po založení TJ Javorinka Levoča v roku 1972.

K 31. decembru 1971 sa odbor turistiky TJ Slovan Levoča odčlenil od materskej telovýchovnej jednoty a založila sa nová TJ Javorinka Levoča.

Jej názov mal vystihovať pamiatku na miesta v Levočských vrchoch ktoré zobralo vojsko a boli verejnosti neprístupné. Hlavným iniciátorom vytvorenie TJ Javorinka a zároveň aj jej prvým predsedom sa stal Ernest Rusnák st. Pri telovýchovnej jednote boli zriadené oddiely ktoré mali za cieľ podporiť pohyb a pobyt v prírode.

Preto sa hlavný dôraz kládol na činnosť nasledovných oddielov: 

Oddiel lyžiarskej turistiky a behu na lyžiach, oddiel pešej a vysokohorskej turistiky a horolezecký oddiel. Prvým predsedom oddielu lyžiarskej turistiky sa stal Pavol Štofko, dlhoročný profesor na Strednej zdravotníckej škole v Levoči. Zjazdové lyžovanie viedol Jozef Ondruš, bežecké Milan Kostelník. Aj v tomto období bola hlavná činnosť venovaná výstavbe športových lyžiarskych zariadení. Koncom 70 rokov sa vybudoval lyžiarsky vlek VL 1000 na Mariánsku horu a smerom na Uhlisko bol vybudovaný malý lyžiarsky vlek VL 200. Oddiel lyžiarskej turistiky mal v tomto období 56 členov.

Rapídny rozmach lyžovania nastal po roku 1978, keď sa predsedom oddielu stal Štefan Škotta st. S veľkým nadšením sa pustil do výstavby lyžiarskeho areálu v blízkosti Závady. Pod jeho vedením začal oddiel vyvíjať veľmi aktívnu športovú činnosť. Prvé levočské preteky sa konali v roku 1979 ešte na malom vleku smerom na Uhlisko (Kohlwald). Boli to preteky detí vo veku 4 – 13 rokov.

Z nich sa potom urobil výber 12−členného pretekárskeho družstva.

V 1979 roku sa začalo budovať nové lyžiarske stredisko na Závade pri Levoči. Nad Závadou sa postavil lyžiarsky vlek H-130 Tatrapoma dlhý 710 m, lyžiarsky vlek EPV- 300 s dĺžkou 350 m. Prevýšenie vlekov a zjazdoviek bolo 123 m.

Bežecké lyžiarske trate sa budovali nad obcou Úloža v lokalite Krúžok. Celkový systém bežeckých tratí tvorili 5 km, 7,5 km a 10 km okruhy. Okruh v dĺžke 5 km slúži dodnes. V pláne bola aj výstavba turistickej lyžiarskej trate z Krúžku na Branisko. Túto trať sa ale nikdy nepodarilo vybudovať.

 

 

 

Veľkou osobnosťou levočského lyžovania v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch bol

Štefan Heimschild. Narodil sa 17. augusta 1922 v šesťdetnej rodine. Lásku k lyžovaniu získal v rodnej Levoči, ale naplno sa tomuto športu začal venovať vo Vysokých Tatrách, kde pracoval ako maliar. Najväčšie úspechy dosiahol rokoch 1939 až 1945. V tých rokoch bol členom reprezentačného družstva Slovenska. V roku 1940 sa stal juniorským majstrom Slovenska v zjazde o rok neskôr reprezentoval Slovensko na juniorských majstrovstvách sveta v nemeckom Garmisch Partenkirchene, kde v zjazde skončil na 7. a v slalome na 16. mieste. V štyridsiatych rokoch trikrát za sebou zvíťazil na levočskej päťdesiatke. Boli to preteky v behu na lyžiach a konali sa v Levočských vrchoch medzi Gehuľou (dnes Krížový vrch) a chatou Pod Javorinou. Okrem lyžovania sa venoval aj turistike, leteckému modelárstvu a vodáctvu. Zomrel 20. mája 2005. Pochovaný je na levočskom cintoríne.

Ján Heimschild ( 8. apríla 1932- 8.12.2008) sa spolu so svojim bratom Štefanom zúčastňoval pravidelne pretekov vo Vysokých a Nízkych Tatrách, vo Vrátnej, na Čergove ale aj v okolitých mestách. Aj keď jeho úspechy už neboli také výrazne, za najväčší považuje víťazstvo v slalome v roku 1953 na pretekoch Západného vojenského okruhu na Klínovci v Krušných horách. Dôležitejšia a pre levočské lyžovanie významnejšia bola jeho výchovná práca s mládežou.

 Ako pracovník bývalého Domu pionierov a mládeže v Levoči viedol na začiatku sedemdesiatych rokov lyžiarsku skupinu v ktorej boli: Ivan Heimschild, Ľubomír Vira, Štefan Vira, František Brincko a ďalší. Spočiatku lyžovali na lúke Rovderka, neskôrna lyžiarskom vleku v Rehrgunde. Tu sa k nim pridali aj Otto Bartsch, súrodenci Juraj, Ladislav a Milka Rychvalskovci a Michal a Ján Bílekovci. Spolu s Jančim Heimschildom viedol skupinu po odbornej stránke aj jeho brat Štefan. V tomto období sa pravidelne organizovali aj lyžiarske preteky pod gesciou pedagogickej školy.

Najväčšie úspechy z dievčat dosahovali Mária Brincková a Helena Vírová, ktorá pôsobila na celoštátnej a svetovej úrovni.

O najväčšiu slávu a úspechy v histórii levočského lyžovania sa zaslúžil biatlon počas rokov 1962- 2000 a paralympijske bežecké lyžovanie a biatlon v rokoch 1991- 2010.

Klub biatlonu v Levoči vznikol v 1962 roku a je spojený s menom Milana Kostelníka st, stredoškolského učiteľa matematiky na Strednej Pedagogickej škole v Levoči.

So svojím družstvom dievčat tvrdo trénoval a úspešné s nimi súťažil medzi školami II. cyklu v bývalej ČSSR. Už v roku 1963 sa toto dievčenské družstvo dostalo do celoštátneho finále v Brne.

Najúspešnejšie obdobie biatlonu v Levoči nastalo po roku 1969. V tomto roku sa do reprezentačného družstva ČSSR dostala Edita Olekšáková, ktorá získala titul majsterky ČSSR. V letnom biatlone získali strieborné medaily Plučinská a Šoltýs.

V priebehu ďalších rokov biatlonisti SPgŠ získali 12 titulov majstrov ČSSR v individuálnych súťažiach. Boli to viacnásobná majsterka Edita Olekšáková, Ružena Šíbová, Mária Mlynarčíková, Viera Leščinská, Alena Kiššová, Eduard Kostelník, Vladimír Rovder, Vilaim Kostelník, Ondrej Zoričák.

Tituly majstrov Slovenska a dalsie medailové umiestnenia v súťažiach jednotlivcov i štafiet získali desiatky pretekárov z Levoče. Preto je potrebne spomenúť tých, ktorí sa o ne najviac pričinili.

Boli to: Marta Frolišová, Darina Mlynarčíková, Alžbeta Juhászová, Anna Sagulová, Štefánia Findurová, Janka Handlovičová, Emilia Bošková, Jaroslav Pausch, Ján Rovder, Jaroslav Petrek, Igor a Jozef Bačovci, Ľubomír Gernáth, Milan Kostelník ml, Anton Ružbacký, Ján Zoričák, Ondrej Zoričák. Viacerí s nich sa stali aj reprezentantmi ČSSR a za ČSSR súťažili aj na medzinárodnom poli.

Nieto divu, že v tých rokov sa o Levoči hovorilo ako o biatlonovej republike.

Odmenou za dosahované výsledky bolo pridelenie Tréningového Strediska Mládeže- TSM. Týmto krokom sa radikálne zlepšili finančné a materiálne podmienky pre biatlon v Levoči.

V priebehu 7 rokov sa v TSM vystriedalo 83 žiakov a dorastencov. Najväčšími talentami boli Eduard Kostelník ml a Daniel Seman.

 

 

 

Veľkou a nezvyčajnou udalosťou v Levoči bolo, keď na 1. majstrovstvách ČSSR v biatlone v Smoleniciach, sa stal Eduard Kostelník  majstrom ČSSR.

Pád biatlonu v Levoči nastal po roku 1985, keď bolo rozhodnuté, že TSM musí namiesto Milana Kostelníka st, viest profesionálny tréner biatlonu. Ustanovený nový tréner bezdôvodné presunul TSM z Levoče do SNV, kde po troch rokoch jeho činnosti a viac než 20 ročnej úspešnej činnosti levočský biatlon skončil svoju históriu.

Počas rokov 1990- 2000 sa na úspešné biatlonové roky v Levoči pokúšala nadviazať Brigita Albertová. Zo svojim otcom a trénerom v jednej osobe Antonom Albertom st, v rámci svojich regionálnych možnosti a hlavne podmienok dosiahla niektoré veľmi pozoruhodné výsledky. Na svetovej zimnej univerziáde v Južnej Kórei v 1997 roku, sa umiestnila na 10. mieste, Majstrovstvá Európy v biatlone v 1995 roku na 9 a 10. mieste a v štafete žien dokonca na vynikajúcom 3. mieste.

V roku 1991 založili pri Rehabilitačnom stredisko pre zrakovo postihnutých v Levoči Lyžiarsky klub nevidiacich a slabozrakých športovcov (LKNŠS) pod hlavičkou ktorého sa odvtedy zúčastňovali pravidelne lyžiarskych pretekov pre nevidiacich a slabozrakých. Okrem mnohých rekreačných a výkonnostných nevidiacich a slabozrakých športovcov bolo členom klubu 11 bývalých, alebo súčastných reprezentantov SR v bežeckom lyžovaní.

Miroslav Jambor, Marián Baláž, Pavol Poremba, Milan Silvester, Richard Grich, Ľubomír Michale a Jozef Hlubovič, postupne reprezentovali Slovensko na 6 zimných paralympijských hrách  v Albertville 1992, Lillehammeri 1994, Nagane 1998, Salt Lake City 2002,  Turíne 2006 a Vancouveri 2010. Na týchto hrach  získali tri strieborné paralympijske medaily v behu na lyžiach a biatlone.

Miroslav Jambor striebornú na zimnej paralympiade v Nagane 1998 a Marián Baláž v Salt Lake City 2002.

Marián Baláž sa v súčasnosti zúčastňuje podujatí európskeho a svetového pohára lyžiarov bežcov zdravotnej postihnutých, na ktorých zbiera medailové pozície hlavne v pretekoch Svetového pohára.

LKNSŠ od roku 1991 pravidelne organizoval majstrovstvá Slovenská ZP v behoch na lyžiach. Pre širokú verejnosť zase Levočský pohár. Obidva preteky sa organizujú v lokalite Krúžok.

Jediným predsedom LKNSŠ bol Ján Zoričák, ktorý túto funkciu vykonával 18 rokov. Ján Zoričák postupne vybudoval najsilnejší a najkvalitnejší klub bežeckého lyžovania pre zrakovo postihnutých v ČSFR a neskôr na Slovensku. Jeho zanietená a obetavá práca počas rokov 1990- 2009 priniesla Levoči veľké športové úspechy na najvyššom medzinárodnom fóre pre zdravotne postihnutých- zimných paralympijských hrách.

Zásluhou Jána Zoričáka a LKNSŠ sa dlhodobo udržiavali a skvalitňovali bežecké lyžiarske trate na Krúžku, nie len pre výkonnostných bežcov- paralympionikov, ale aj pre širokú verejnosť.

Po zrušení biatlonového Tréningového Centra Mládeže v 1985 roku, bola práve aktívna činnosť LKNSŠ, ktorá dlhé roky držala Levoču na lyžiarskej mape Slovenska.

Od roku 2009 túto štafetu prebral Cross Country Levoča, ktorý sa od roku 2015 premenoval na Levoča XC ski team.

Informácie sme čerpali z vydavateľskej činnosti Ernesta Rusnáka, archívu mesta Levoča a žijúcich pamätníkov levočského lyžovania Milana Kostelníka st. a Jána Zoričáka, ktorým patrí naše poďakovanie.

Copyright 2016 - 2017 © lnc.sk